Kauza školy v Sečovciach III. - Mestečko Pimparapác

Autor: Monika Kozelová | 22.7.2018 o 12:29 | Karma článku: 7,14 | Prečítané:  2861x

V mestečku Sečovce na východe republiky, tam, kde nič nie je, predsa len niečo je. Zatiaľ. Ešte stále je v takých Sečovciach učňovka. A verme, že aj zostane.

Učňovku navštevujú výhradne žiaci z rómskej osady. Nie, že by nebola otvorená pre všetkých, ale tam, kde sú osadníci, ľudia z mesta svoje deti študovať nedajú. Predsudky nepustia. Asi najväčšie sú v obciach a mestách, kde tie osady reálne sú. Mestečko Sečovce nevynímajúc.

Tak to je a tak to ostane až dovtedy, kým v tejto krajine všetci a najmä politici nepochopia, že peniaze z Európskej únie určené pre Rómov sa nemajú kradnúť, ani presúvať do iných rozpočtových kapitol a následne do vrecák niekoho, ale majú sa investovať do ich vzdelávania.

Mestečko Pimparapác

Keď som strávila prvý deň v rómskej osade v Sečovciach, cítila som sa ako Alica v krajine zázrakov. Nie preto, že by mi osada vyrazila dych, aj keď trošku predsa len, lebo zmeny, ktoré v nej nastali po začatí vyučovania na učňovke napredujú rýchlejšie, ako by som predpokladala, ale najmä tým, aký prístup má primátor mesta Jozef Gamrát a celá poslanecká suita okolo neho k rómskej menšine. Že ich majú len za lacnú pracovnú silu, ktorú im navyše zaplatí štát cez aktivačné práce je také okaté, že vám to musí oko vypichnúť. A obávam sa, že to nie je len v Sečovciach, ale všade na východnom Slovensku.

„Spolupráca s mestom nie je žiadna, primátor nechce. On potrebuje ľudí len na aktivačné práce“, hovorí mi vajda Jozef Kudráč. „Stavajú pri osade komunitné centrum, čo by mu spravilo, keby dal napríklad aspoň poomietať steny chlapcom od nás, zo školy?“ dodáva. „Viete ako Rómovia z osady môžu chodiť za primátorom? Len do 10,00 ráno. Keď prídeme neskôr, už nás neprijme“, hovorí ďalší, pekne oblečený Róm z osady. „Keď prídeme do tej 10,00 tak ani nesmieme vojsť k nemu do kancelárie, ako ostatní. Musíme stáť na chodbe a on vyjde von. Do kancelárie dovolí vojsť len vajdovi“, vysvetľuje mi. No na parádu! Pán Zeme a oblakov. Dúfam, že nie nadlho, voľby sa blížia a mestečko si zaslúži niekoho, kto medzi obyvateľmi nerobí rozdiely.

V osade je hlavná asfaltová cesta, ktorú osadníkom dala vybudovať ešte predchádzajúca primátorka. Je, ale len v dolnej časti osady. Horná časť, ktorá je pri skládke pevného odpadu je bez cesty a keďže v čase, keď som tam prišla, bolo po daždi, aj podľa zablatených nôh som dokázala identifikovať, kto je z hornej a kto z dolnej časti. „No povedzte, keď už nám ju nechcú spraviť, aby deti nebehali takto po blate, nemohli by nám ju aspoň vysypať stavebným odpadom, nech sa aspoň spevní?“, žaluje sa vajda a ukazuje mi súvislý pás blata vedúci k horným chatrčiam. „Chcú po nás, aby sme boli čistí, snažíme sa, ale ako to máme urobiť, keď blatu sa nevyhneme a vodu na umývanie nemáme?“

VODA v osade, to je samostatná kapitola. Na takmer 2000 ľudí je v osade JEDINÝ vodovod. Je na elektronické čipy, ktoré si chodia Rómovia za predražené peniaze nabíjať na miestny úrad. Jeden bol aj v bytovke, za ktorý si Rómovia platia normálne nájomné. Lenže praskol. A aj keď si platia, už dlhé mesiace ho nikto neprišiel opraviť. Ako centrum hygieny aspoň pre študentov slúži – ŠKOLA.

Rómovia do školy prichádzajú minimálne pol hodiny pred vyučovaním, aby sa do vyučovania stihli umyť! Lebo v škole už musia sedieť čistí. Zároveň tak šetria vodu v osade pre tých, čo do školy nechodia, lebo jej prídel je obmedzený. Hlavne že po Rómoch chceme hygienu. Ale ako, keď majú vodu ledva na pitie a na varenie? Fakt v tých osadách, ako u debilov! Hlavne že primátor je vysmiaty! A ako čerešnička je „veselá vodná príhoda“, keď obecný úrad nechal v osade vysadiť stromčeky, akože budeme chutní a budeme sa chváliť. 12 stromčekov v osade bez vody, kde pomaly nemajú matky ani na čaj. Normálne MESTEČKO PIMPARAPÁC!

 Aktivačné práce – rovná sa makači za štátne dotácie.

Čo sa týka aktivačných prác, na východe to funguje asi takto. Obec či mesto vypíše verejnú súťaž na nejakú stavbu či opravu. Vyhrá ju podnikateľ, obvykle biely. Ten sa za malú domov dohodne so starostom či primátorom, že mu tam pošle Rómov na aktivačné práce (videla som ich prechádzajúc po obciach a mestách na východe fakt dosť pracovať, bieleho ani jedného). Tí si to na stavbe odmakajú ako plne platený robotník, ale za aktivačný príspevok, teda cca 150 Eur mesačne. A všetci sa usmievajú. Vedúci teritória že jednak má vo vačku „lóvu“ za nič a že vykázal úradu práce aktivačné, stavbár zase že ušetril na plných výplatách a na odvodoch za normálnych robotníkov a ešte mu aj zaplatia ako za riadnych zamestnancov. Lebo robota je hotová. Najmenší úsmev majú Rómovia, lebo síce dostanú pár korún navyše a môžu deťom zase niečo kúpiť, ale nadreli sa ako také kone.

Dobre fungujú aj tzv. pracovné agentúry, ktoré si zriaďujú miestni špekulanti, mnohí z nich vo vedeniach miest a obcí. Napríklad v dedinke neďaleko hraníc s Maďarskom posiela „podnikateľ v oblasti ľudských zdrojov“ do Anglicka až 300 Rómov, za každého inkasuje 8 libier na hodinu a dáva im 3. Tak takto nejak to funguje.

Kandidovať na starostu a primátora je na východe zlatá baňa. A keď to nevyjde, tak aspoň za poslanca, lebo veď aj hlasovať bude treba a poslancom sa asi tiež občas niečo ujde. Však keď neprší, nech aspoň kvapká. Jasne, v mnohých obciach je všetko podľa kostolného poriadku, ale obávam sa, že vo väčšine nie je vôbec.

A teraz niečo o školskej mafii.

A keďže páni na župe omieľali niečo o ŠKOLSKEJ MAFII, tak ja im to skúsim vysvetliť, ako to u nich  funguje.

Keďže školy sú viazané na normatívy, a prihlášky sa podávajú niekedy v marci, v Sečovciach to vyzeralo inak. Tak Sečovsky. A VÚC-kársky.

Začalo to takto. Žiaci z osady, končiaci povinnú školskú dochádzku ZŠ na Komenského ulici, si chceli podať prihlášku na Spojenú školu v Sečovciach. Výchovná poradkyňa na ZŠ ich ale odmietla s tým, že im prihlášku nedá, len keď budú chcieť ísť na školu pána riaditeľa Leškaniča. Teda na školu "spriaznenú". To by im vraj prihlášku dať mohla. Keď sa zástupkyňa školy prišla k pani výchovnej poradkyni na tento problém informovať, oznámila jej, že jej volali zo školského odboru zo župy, že prihlášky na Spojenú školu má odmietať. A tak sa na danú situáciu pani zástupkyňa informovala na župe. Tam jej pre zmenu povedali, že volali z mestského úradu v Sečovciach. Klasika – „já na bráchu, brácha na mně“. A keďže výchovná poradkyňa je len vykonávateľ, deti, ktoré chcú ísť od septembra študovať na učňovku napokon pristáli na úrade práce v kolonke „nezamestnaní“. Good job!

Vzhľadom na to, že primátor mesta Sečovce je tiež za likvidáciu elokovaného pracoviska, aj keď nie je jeho zriaďovateľom a v podstate s tým nič nemá, padli mu asi vhod župné aktivity a zapojil sa svojpomocne do likvidácie učňovky. Kým dámy sa nevedeli dohodnúť, kto komu volal, v osade mi to povedali celkom presne. On bol ten, čo zdvihol telefón a zavolal riaditeľovi ZŠ Komenského Mgr. Gejzovi Hallérovi, tiež kamarátovi, a vymysleli takúto sofistikovanú akciu – nevydávanie prihlášok žiakom  na štúdium na inú školu, ako školu pána Leškaniča. V tomto smere boli čulé aj styky medzi mestom a župou, všetko navzájom koordinovali. Ihneď potom volali dokonca pani poslankyni Zuzane Zimenovej. Nie kvôli tomu, že chcú riešiť nejaké finančné nezmysly (vysvetlím v ďalšom blogu), ale kvôli tomu, že zákaz vydávania prihlášok sa celkom okato javil ako protiprávny krok. A oni ho celkom účelovo a reálne spravili.

Obraz som si  teda doladila ešte v osade, keď som si išla overiť informácie. Kvôli prihláškam boli v škole totiž aj rodičia a nakoniec vajda. Tí mi dopovedali celý príbeh.

Aj v tomto prípade sa potvrdilo, že je dôležitejšie to, aby ruka ruku umývala a nie osud týchto detí. Aj keď sa pred pani zástupkyňou dámy na škole a na kraji tvárili ako sväté, pravda je taká, že nakoniec aj poverená pani z kontrolnej skupiny KSK, RNDr. Viera Juriková iniciatívne zavolala do Sečoviec na ZŠ, s ktorou pre zmenu ona, ani kraj nemajú nič spoločné, a vysvetlila výchovnej poradkyni v Sečovciach proces likvidácie Elokovaného pracoviska, a uviedla ju do omylu tým, že jej povedala, že už je zrušené a prihlášky na túto školu sa nemajú vydávať. Ako inak, opäť protiprávne, keďže škola nie je zrušená dodnes. Z toho mi vyplýva, že snahy o zrušenie školy nejdú len od samotného primátora, ale aj zo samotnej Košickej župy.  Skvelé! Fakt paráda!

Tak ja vám, pán župan, srdečne blahoželám, lebo takto na hulváta to ešte fakt nikto nedal. A aby ste si nemysleli, fakty som si overovala aj u samotných detí v osade, nielen u rodičov. Presne u tých, ktorým odmietli dať na školu prihlášky. Takže ak sa tu bude snažiť niekto zo školstva vyhovárať na to či ono, nech si ušetria sily. Lebo ak v tomto prípade podá škola žalobu, nebudem sa nielen čudovať, ale celkom sa budem na ten proces tešiť. Lebo predpokladám, že by vyplávalo takýchto vecí viac a že by to bol poriadny mazec.

A vzhľadom na tieto skutočnosti by som teraz fakt bola zvedavá, kto to toho župana Trnku zo školy vydieral a prečo. Tipujem to na upratovačku, školníka a niektorého z majstrov odborného výcviku. A asi aj ostatní budú zvedaví, lebo ľudia nie sú idioti a vedia si zrátať päť a päť. Dokonca aj tí Rómovia z osady.

Školu v Sečovciach môžu Rómom všetci závidieť.

Keď som poprosila učiteľov zo Spojenej školy v Sečovciach, že jednak si chcem pozrieť školu, kde sa žiaci vzdelávajú a že chcem hovoriť s pani riaditeľkou školy v Dobšinej, s  právnym zástupcom školy pánom JUDr. Petrom Nízkym, a rada by som aj s pani Beátou Pandovou, podnikateľkou, ktorá budovy škole prenajíma, nebol to pre nich žiaden problém. Neviem, v čom ho videla napríklad taká župa, najmä župná školská a právna suita, ale ja som problém nemala žiaden. A to, pokiaľ viem, župan Trnka Sečovce navštívil. Ale zastavil sa len u bielych. Posedel na mestskom úrade a v škole pána Leškaniča, ktorého najnovšou túžbou je prevziať žiakov učňovky, aj keď predtým nechcel z osady zobrať ani jedného žiaka, nech bol sebelepší. Prehlásil to verejne, takže vyhovoriť sa nemôže. Ja to ale vidím tak, že chce len dotácie, ktoré na žiakov chodia z ministerstva. Predpokladám, že do pol roka by ostala v škole polovica žiakov z osady a do roka možno dvaja. Ale tak – v tomto si so županom asi porozumeli.

Škola má v Sečovciach dve budovy. Nie sú to domčeky, ako sa to pertraktovalo v médiách. Jedna z nich je bývalá škola. Je to budova kaštieľa s veľkým dvorom, kde sa žiaci učia základy murovania, omietania. Po poslednom školskom roku na ňom zostal postavený tehlový krb i fontána.

V budove sú odborné učebne vybavené tak, že im ostatné školy fakt môžu závidieť. Päť tried pre krajčírky, vybavených šijacími strojmi, mangľom, naparovacími žehličkami, strojmi na vyšívanie, obšívanie gombíkov, skrátka všetkým čo ku štúdiu potrebujú. Ukázali mi naozaj všetko. Všetky učebne, sklady, miestnosti pre pedagógov, sociálne zariadenie. Šijacie stroje úplne nové, krásne, udržiavané. Singer Professional, žiadna podradná značka. Narátala som ich 85. „Každá žiačka má svoj stroj“, hovorí pani zástupkyňa riaditeľky. „Všetci žiaci chodia dvojsmenne, inak by sme ich nevedeli odučiť. „Hlási sa nám ich toľko, že by sme reálne potrebovali ďalšiu budovu“, dodáva na záver.

S ďalším pánom učiteľom si obzerám učebne pre chlapcov murárov. Sklady plné fúrikov, cementu, montérok, ochranných pomôcok a čo ja viem, čoho všetkého. „Ešte máme jeden sklad vonku, na dvore, lebo všetko sa nám sem nezmestilo. Keď je zima, praktická výuka sa realizuje v interiéri“, dodáva a ukazuje mi veľkú miestnosť, ktorá je ale cez prázdniny prázdna a čistá. Sú v nej len uložené pomôcky.

„Okrem murárskych prác majú chlapci v učebných osnovách aj prácu s drevom. Vyrábajú aj nábytok, obklady, stavebné drevo, ale napríklad aj takéto búdy pre psíkov. Neviete, nezišli by sa niekomu?“, pýta sa vajda. „Nám ostali u dievčat aj nejaké pelechy“, hovorí pani zástupkyňa. „Pribalili by sme“. A tak som ich nasmerovala do útulku pre zvieratká v Košiciach. Ani nie do dvoch hodín boli búdy aj s pelechmi v útulku.

A kým vajda aj s pánom učiteľom odvážali veci do útulku, bola som sa s pani zástupkyňou pozrieť v druhej budove, kde majú žiaci všeobecné predmety. Krásna budova, ktorá predtým slúžila ako centrum služieb je plne klimatizovaná a má odvetranie. Nuž tak mi povedzte, kto by im nezávidel. „Učíme tu teóriu, počítače a všeobecné predmety, matematiku, slovenčinu.“, hovorí pani zástupkyňa. „Niektorí sú naozaj šikovní, ale na deti z osady sa zabúda. Pripravovala som žiačku skoro celý školský rok na Hviezdoslavov Kubín a vraj nám zabudli poslať prihlášku. No čo vám poviem, smutní sme boli všetci“, sťažuje sa.

„Nebolo to jednoduché, naučiť žiakov z osady, ako sa majú chovať k cudziemu majetku. Ale pozrite sa, nič nie je zničené, všetko čisté, pekne upratané. Verte mi, keď sa im venujete so srdcom, oni to cítia. A potom to ide.“ A má pravdu. Všetko ako lusk. V tejto škole sa na žiakoch nešetrí.

V ďalšej časti ku kauze Sečovce sa pozrieme na ten "nadnesený" rozpočet, teda spúšťač snahy o jej zrušenie. A pozrieme sa aj na kauzu advokáta "pro bono".

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Ivan Mikloš

Priznám sa, mám veľké obavy (píše Ivan Mikloš)

Bojím sa toho istého, čoho Steven Pinker.

DOMOV

Radoslav Procházka bude kandidovať na ústavného sudcu

Procházka založil bývalú koaličnú stranu Sieť.


Už ste čítali?