Kauza školy v Sečovciach II. - Osadníci v Sečovciach si školu nedajú.

Autor: Monika Kozelová | 19.7.2018 o 1:12 | (upravené 22.7.2018 o 12:36) Karma článku: 10,22 | Prečítané:  8218x

Moja návšteva v rómskej osade Habeš začala interesantne. Pôrodom. V osade sa narodilo bábo, sanitka nestihla prísť.

Odrodila ho Angelika Kudráčová, manželka vajdu Jozefa Kudráča. „Rodila som prvý krát, toto sa mi v osade ešte nestalo. To ste asi museli prísť vy“, teší sa Angelika, ktorá ako správna manželka hlavy osady, v teréne spĺňa funkciu zdravotnej osvetárky, sestričky a teraz aj pôrodníčky. A treba povedať, že svoje poslanie spĺňa na 100 percent. Zaočkovanosť v osade je 90%, vši sa objavujú len zriedkavo a žltačka tiež.

„Keď sa vyskytne prípad žltačky, Angelika hneď izoluje celú rodinu. Ani do školy nesmú ísť. Nikto z rodiny. Myslia si, že to je za trest“, hovorí vajda, ktorý okrem svojich vajdovských povinností učí na miestnej učňovke – elokovanom pracovisku Spojenej školy v Dobšinej. A presne kvôli škole som do osady prišla, aby som sa zistila, či škola a vzdelávanie vplýva na život v osade a ako.

Keď som vystúpila z ojazdenej Felície pána majstra spolu s pani zástupkyňou školy, okamžite ma obkolesilo množstvo osadníkov. Starší, mladší, žiaci aj deti. Poobzerala som sa okolo a začala som sa usmievať. „Kto býva v tomto dome?“, pýtam sa, ukazujúc na nový kvádrový dom.  „To ja“, prihlási sa jeden. „Že ty si chodil do školy“, hovorím. Prekvapene na mňa pozrie: „Pani, a to ste ako uhádli?“

Nuž bolo mi to jasné. Dve chatrče, jeden murovaný, dve chatrče, jeden murovaný – hneď bolo vidno, kto bol školák a kto nie. Zvonku ešte neobhádzané, ale keď som videla interiér, skoro som odpadla. Krásne a čisto. Sem tam niečo rozhádzané, ako pri deťoch. Pochválila som domácich a išla ďalej. Prišla som sa s nimi predsa rozprávať.

„Pani vidíte, toto som sa naučil“, hovorí hrdý majiteľ domčeka, otec dvoch detí. „Keby školy ne bulo, ta žijeme tak jak to ty susedi“,  pokračuje a ukazuje na chatrč vedľa. „Chodíte do roboty?“, pýtam sa. „Ta jak, chodzim!“, hrdo sa prsí. „Ta ja tež chodzim“, hovorí mladá, asi 30 ročná Rómka. Pracuje v Košiciach. Vo Faurécii šije poťahy na autá. A ďalšia pracuje v Zekone, v Michalovciach. A ďalšia v Humennom.... a potom sa rozbehnú, aby mi ukázali, čo si všetko pošili. Hotová módna prehliadka. A potom mi rozprávajú, ako šijú pre deti, pre manželov, ako tým, čo šiť nevedia, šijú perinky pre bábätká. „Viete, jedna stojí aj 30 Evri. Ale keď ušijeme, tak je viac na jedlo“, vysvetľujú mi jedna cez druhú. „Ja šijem obleky“, hovorí jeden z chlapov. „Mňa nebaví murovať, ale toto áno. Veď aj chlapi môžu šiť, ta ne?“, hovorí trošku zahanbene. „Kedysi boli krajčíri veľmi vážení“, uisťujem ho. Nech nemá pocit, že je menejcenný, keď nevie namiešať maltu.

 

A potom to prišlo. „Pani, že nam školu nezavru. Co budzeme robic? My nechceme takto žic!“ A ja len smutne habkám „ja viem, ja viem“. A všetci svorne, jeden cez druhého hlasno prosia o to, „že by im nezavreli ich školu“.

Je to neuveriteľné, ale oni svoju školu milujú. Staršia absolventka mi rozpráva, že jej na pošte neverili, že si tú blúzku, čo mala na sebe, neušila sama. Ďalšia mi hovorí, že až v škole sa naučila po slovensky. A ďalšia? Že sa konečne naučila deliť. A že sa naučila zlomky. A chlapi mi s radosťou v očiach rozprávajú o práci, kde a čo robia a na čom už pracovali. Ako robili na zoologickej záhrade, na kaštieli, na veľkých stavbách po celej republike. Ďalší, už živnostník, mi rozpráva, ako pokladal so svojou partiou chodník na celej ulici v meste. A ja som na nich taká hrdá!

Ale na to ostatné, čo mi ukazujú, o čom mi hovoria, už vôbec nie. Dozvedám sa, že chlap, ktorý 20 rokov poberá sociálne dávky, sa chce učiť, lebo ešte je v škole len jeden rok. Že si zarábajú aj cez prázdniny, lebo „bieli“ si ich najímajú na brigádnické práce. Že nechcú chodiť do vedľajšej školy nejakého pána Leškaniča, lebo keď chceli ísť ešte predtým, tak im povedal, že žiakov z osady neberie, len z mesta. Ale že teraz ich zase chce, že to povedal vajdovi primátor (ktorý s tým ale vôbec nič nemá, lebo obe školy patria pod VÚC). A povedali mi aj to, že keď sa otvorila škola, nie sú ľudia na aktivačné práce, čo asi vadí primátorovi, lebo nemá makačov za takmer nijaký plat. A že keby išli do školy k Leškaničovi, že by na nich pobral príspevky a potom by ich po jednom vyhadzoval, aby mal primátor dosť robotníkov na aktivačky. Tak sa zdá, že primátor a riaditeľ Leškanič spolu bijú bandu, len aby si naškrečkovali kvalitných robotníkov, ktorým potom podhodia len kosti v podobe aktivačného príspevku.

Dozvedám sa, že keď vajda Jožko nastúpil učiť do „rómskej“ učňovky a dozvedel sa to riaditeľ Leškanič, vyhodil ho zo školy dva týždne pred maturitami. A tak musel chodiť znova do školy až do Spišskej Novej Vsi, lebo učenia na škole sa nemienil vzdať. Veď kto by v škole dohliadal na dochádzku a na pracovnú morálku, ak nie on. Čo by bolo z osadníkov a čo z detí v osade?

Hovoria mi aj o tom, že už v januári – februári chodili do osady ľudia z mesta a oznamovali žiakom, že škola skončila, že už nemajú chodiť. Aj to, že bude zastupiteľstvo, kde školu zrušia, vedeli skôr, ako pedagogický zbor. To sú ale riadne zvrátené praktiky najmä s ohľadom na fakt, že škola ešte dodnes zrušená nie je. Pán primátor si dal dokonca tú námahu, že si zavolal vajdu a nútil ho, aby sa žiaci presunuli do školy pána Leškaniča. Tak to sú iné veci, že? Neviem, ale ešte stále si myslíte, že tu primárne ide o školu?

Vec je ale jasná. Rómovia do žiadnej inej školy chodiť nechcú. Chcú chodiť do tej svojej, kde na nich nikto krivo nepozerá, kde ich učitelia doučujú aj látku, zanedbanú na základnej škole, kde si navzájom pomáhajú a tí starší žiaci zaúčajú tých mladších, kde majsterky s dievčatami preberajú aj rodinné otázky či antikoncepciu a kde im majstri pomáhajú aj s hľadaním práce.

Existencia školy radikálne zmenila tvár osady. Pomaly miznú chatrče a v osade vyrastajú malé domčeky. Mnohí z nich chodia oblečení ako z obrázku. Lebo aj podľa oblečenia spoznáte žiaka a nežiaka. Aj podľa áut. Zmizli staré škodovky a žiguláky a nahradili ich síce staršie, ale dobre udržiavané jazdenky. Mnohí z absolventov majú stále pracovné zmluvy, viacerí brigádnické. POmaly každý druhý má vodičský preukaz. Vymizla žltačka, prenosné choroby. Kriminalita v osade klesla na nulu.

„Viete, ak by sa škola zavrela, spadneme tam, kde sme boli pred piatimi rokmi“, hovorí vajda Jožko, ktorý celej osade sám ide  príkladom a v septembri nastúpi už do druhého ročníka bakalárskeho štúdia na vysokej škole. „To nemôžeme dopustiť. Čo by z nás bolo? Čo by bolo z týchto detí? Majú zase začať fetovať? Veď ledva sme to z osady vystrnadili.“, hovorí vajda. „Oni sú odhodlaní ísť aj pred župu, aj pred ministerstvo školstva. Poviem vám, toto nie je problém Rómov, to len niekto zase chce naše peniaze“.

Rozprávali sme sa dlho, predlho. O všeličom možnom. A nič z toho mi, ako príslušníčke majoritnej väčšiny nebolo príjemné. Ale o to skalopevnejšie som presvedčená o tom, že táto škola by sa rozhodne nemala rušiť. Tejto škole treba pomôcť. A jej model preniesť aj do iných osád. „Keby sme mali kapacity, tak nám do školy chodí aj 500 žiakov“, hovorí vajda. „Viete, oni nechcú poberať dávky, oni chcú dostávať riadne výplaty. A na to potrebujú vzdelanie. A kde ho dostanú, keď naša škola skončí?“

Na pracovnom trhu chýbajú murári. A chýbajú krajčírky. A my tu hazardujeme s takýmto portfóliom len preto, že im primátor Sečoviec, ani košická župa nedokázali vytvoriť podmienky na vzdelávanie? Sú s tým všetci OK? Lebo ja osobne nie som.

Dnes som poprosila pani zástupkyňu, či by mi nemohla na zajtra sprostredkovať stretnutie s pani riaditeľkou, ale aj s pani prenajímateľkou. A chcem sa ísť zajtra pozrieť do školy. O niečo sa pokúsim, ale radšej nebudem písať o čo, aby som to nezakríkla. Tak na zajtra držte palce. A čítame sa opäť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Ivan Mikloš

Priznám sa, mám veľké obavy (píše Ivan Mikloš)

Bojím sa toho istého, čoho Steven Pinker.

DOMOV

Radoslav Procházka bude kandidovať na ústavného sudcu

Procházka založil bývalú koaličnú stranu Sieť.


Už ste čítali?