Matka s nemecky hovoriacimi chlapmi sa pokúsila uniesť dcéru zo školy.

Autor: Monika Kozelová | 16.4.2018 o 22:45 | (upravené 19.4.2018 o 12:30) Karma článku: 10,57 | Prečítané:  11763x

Nie, nie je to fikcia, stalo sa to vo štvrtok v Bratislave. Deň predtým sa matka pokúsila 8-ročné dievčatko a jej staršiu sestru odviezť z bytu, kde bývajú spolu s otcom. Zabránili jej v tom policajti, ktorých sama privolala.

Začalo to ako pekná rozprávka. Mama – polovičná Nemka a polovičná Ukrajinka sa zoznámila s otcom, úspešným podnikateľom zo Slovenska. Všetko bolo v poriadku. Narodila sa im dcéra, potom druhá.... Pre pohodlie rodiny otec postavil krásny dom v malej dedinke za hranicami v Rakúsku. Postavil ho na  veľkom pozemku a s množstvom zvieratiek, ktoré obe dievčatá tak milujú. Čím viac dievčatá rástli, tým viac sa matka rodine odcudzovala. O školu a voľný čas dievčatiek sa takmer výlučne staral otec a starí rodičia z Bratislavy. Dievčatá mali dvojité občianstvo, slovenské po otcovi a nemecké po matke. Staršie z dievčat malo stále  trvalý pobyt na území Slovenska.

Matka trávila s deťmi stále menej času, omnoho častejšie sa stretávala s kamarátkami, mimo spoločnú domácnosť. Zlom nastal, keď si našla priateľa. To už domov chodila len spávať. Aj to nie vždy. A ako to už býva, v tom čase otec vážne ochorel. Hospitalizácia striedala hospitalizáciu, liečba liečbu. Rodičov dlhodobo suplovali starí rodičia. A kým si matka kreslila "pavúka", ako pripraví otca o majetok (otec ho naozaj našiel, pekný sofistikovaný postup step by step), nasledovala otcova operácia nádoru a dlhodobá rekonvalescencia.

A práve v čase, kým bol otec v nemocnici, prišlo k prvému zvratu. Matka násilím odvliekla dievčatá do Nemecka. Spoločnosť jej robil jej aktuálny partner, frajer, nazvite si to ako chcete..... Otec zatiaľ bojoval v nemocnici o život. A čo čert a ona nechceli, vyhral. S tým teda nerátala. Asi na šťastie pre deti.

Čo sa dialo v Nemecku, ťažko povedať. Keď sa dievčatá vrátili, lebo matka to nezvládala, boli psychicky na dne. Obe boli na sebe závislé, držali sa neustále spolu za ruky, nechceli byť jedna bez druhej. Mladšia z dievčat vykazovala všetky znaky týraného dieťaťa. Rozpisovať príznaky nebudem. Myslím, že každý vie, aké to sú. A nie, nepíšem o fyzickom týraní, dievčatá o tom nehovoria. Ale stačí psychický nátlak, aby sa dve malé krehké duše zlomili.

Otec sa vrátil z nemocnice a dievčatá domov. A matka sa sama a dobrovoľne od rodiny odsťahovala. Odvtedy otec vychováva dievčatá sám. Za pomoci opatrovateľky a starých rodičov. Dievčatá navštevovali psychológa, až sa všetko ako tak ustálilo do normálu. Keď sa zdalo, že je už všetko v poriadku, začalo divadlo tragédie, ktoré trvá dodnes. Aby som to skrátila, matka požiadala o zverenie detí do opatery. Ale s tým, že ak jej otec nechá dom a ak jej bude mesačne platiť kráľovskú apanáž, deti mu nechá. No čo vám poviem – matka roka. To bolo neakceptovateľné.

A tak sa rozpútalo peklo. Matka rodinu normálne terorizovala. Otec jej ponechal prístup do domu, mohla sa kedykoľvek vrátiť, ona to však zneužívala. Napríklad tak že na neho volala policajtov s tým, že ju fyzicky napadol. Podľa rakúskych zákonov ho teda policajti vykázali z domu. Dievčatá ale priamo pred policajtami ušli za ním. Nechceli zostať samé s matkou ani minútu. Toto sa opakovalo tri krát.

Nasledovali trestné oznámenia, ktoré podal otec za krivé obvinenia, trestné oznámenia matky za čokoľvek. A potom súdy. Matka robila čo mohla, chodila deti čakať pred školu, snažila sa ich trhať od seba, vyhrážala sa otcovi aj deťom, že ak sa s ňou nebudú stretávať dobrovoľne, pôjdu do ústavu, čo v Rakúsku skutočne je prípustné. Deti ale stále zostávali v opatere otca s určením času, ktoré dievčatá museli tráviť s matkou. Tak rozhodol súd.

Napriek tomu, že to psychiatri v Rakúsku neodporúčali, dievčatá v zásade nútila tráviť s ňou čas oddelene. To bolo náročné najmä pre mladšiu, naozaj malú dcéru. Nechcela sa bez sestry ani pohnúť, držala ju kŕčovite za ruku a plakala. Napriek tomu ich od seba odtrhávali. K príkazu o trvalé odovzdanie dievčat však zatiaľ nedošlo a o deti sa aj naďalej staral otec. To už matka rozpútala peklo aj v škole, kam dievčatá chodili. Chodila ich nečakane čakať pred bránu, robila výstupy, trhala ich od seba.

„Bola to katastrofa, jednali so mnou ako s menejcenným. Aj sudkyňa, aj sociálna pracovníčka. Márne som ich prosil, aby dievčatá netrhali pri návšteve matky, aby ich nestresovali, že sa jej boja, najmä tá mladšia. Žiaľ, nechceli ma počúvať. Aj keď som robil, čo som mohol, všetky stanovené návštevy matky som dodržiaval na minútu presne. Bol som pre nich len dosťahovaný imigrant. Matka nie, ona predsa bola Nemka. Takže bola „od nich“. Nebrali do úvahy nič, ani psychiatrické nálezy,“ hovorí sklamaný otec. „Keď môj advokát žiadal o výsluch detí, nevyhoveli mu. Nebrali do úvahy ani medzinárodné dohovory. Žiadne práva dieťaťa. Deti sa v škole začali cítiť absolútne nekomfortne. A to nielen návštevami matky. Keď som sa ich spýtal, čo by chceli, povedali mi, že chcú ísť na Slovensko. Že chcú byť pri babke a dedkovi a že tam chcú chodiť do školy. Neprišlo mi to nereálne, obe normálne hovorili po slovensky a dokonca aj na krúžky som ich denne vozil do Bratislavy. A tak sme sa presťahovali nazad do Bratislavy, vybavili sme školu. Všetko ostatné mali dievčatá aj tak v Bratislave. Návštevy s matkou som aj naďalej dodržiaval podľa stanoveného rozpisu. A potom matka požiadala o rozvod a celý kolotoč začal znova. Vykresľovala ma ako náboženského fanatika (pozn. otec je veriaci a pravidelne v nedeľu navštevuje omše), potom ako štváča, ktorý štve dievčatá proti matke. Bol som vykreslený, ako násilník, klamár a čo ja viem, čo všetko ešte.“

Taký klasický scenár. A stále sa nikto dievčat nepýtal na ich názor. Na Slovensku sa zdalo, že sa všetko ukľudnilo. Dievčatá chodili s radosťou do školy, na krúžky. Ale bolo to len ticho pred búrkou. Matka, mimochodom pracujúca na polúväzok na Slovensku (samozrejme, vybavil  to otec) si najala na Slovensku advokátku a začala sa ďalšia tortúra. Takzvané návratové konanie, v ktorom mali slovenské súdy rozhodnúť o návrate detí k matke.

Otec deti do súdnych sporov nevťahoval, snažil sa ich držať mimo dianie. To sa ale o matke povedať nedá. Neustále vyvolávala staršej z dievčat, aby jej pripomenula, že veď ona sa k nej vráti (treba ešte pripomenúť, že skutočne hovoríme o malých deťoch, nie o puberťákoch), menšej z dievčat to omieľala pri každom osobnom stretnutí. Až prišlo prvé pojednávanie na Slovensku na Okresnom súde Bratislava I., do detailov kopírujúce to rakúske. Bez prihliadnutia na posudky psychiatrov, slovenskej sociálky, na videozáznamy z vyčíňania matky, bez vypočutia samotných detí a to napriek tomu, že o to žiadal advokát otca. Skrátka – nič. Deti sa podľa súdu majú vrátiť k matke. Medzi tým matka znova kontaktovala otca s ponukou vymeniť dom a vysokú mesačnú apanáž za deti.

Nasledovalo odvolanie na Krajský súd Bratislava. Výsledok rovnaký. Potvrdil vydanie detí matke, opäť bez prihliadnutia na posudky a vôľu detí. Opäť sa výsluch detí nekonal. A pani Cisárová z CIPC sa ani len neobťažovala. Lebo to ona mala hájiť záujmy slovenských detí, nikto iný. Ale to ona ich nehájila nikde, ani v Anglicku, pri odoberaní detí, ani v Nórsku, v žiadnej cudzej krajine. Ona je totiž v kategórii  „náš človek“.

Otec a advokáti podali dovolanie. Deti chodili do školy a na krúžky a relatívne boli v kľude. Až do stredy minulého týždňa. Obe deti boli doma, práve končili péénku po chorobe. Do bytu vtrhla matka a nútila obe deti odísť s ňou do zahraničia, krik, hystéria, plač, zúfalá opatrovateľka, ešte zúfalejšie deti a do toho najzúfalejší policajti, ktorých privolala matka. Keď videli, v akom stave sú deti, najmä menšie dievčatko, radšej to nechali tak. Matka odišla preč.

Celému tomuto cirkusu najskôr predchádzala správa, ktorú matka v pondelok poslala otcovi. V nej napísala:

Ahoj XXX,

Teraz obaja vieme že Sk súd rozhodol že musíš priniesť XXX a XXX späť do Rakúska.

Najprv som rozmýšľala aby som Ti napísala kde Ťa donútim priniesť deti späť, chcela som byť nahnevaná a vytvoriť enormné množstvo tlaku na teba !!

Ale nechcem byt takáto!

Stále veľmi dúfam že ty a ja možeme zase spolu rozprávať. A ty a ja vieme, že to by bolo najlepšie pre naše nádherné dievčatá. Predstav si ako by sa cítili ak by sme si zatriasli rukami a povedali im, že sa nebudeme viac hádať. (pozn. otec sa s matkou ani nemá kde hádať, keďže s ňou neprichádza do kontaktu). Môžeš s týmto nesúhlasiť, ale hlboko vo vnútri vieš, že je to pravda.

XXX ,prosím, ja si stále myslím, že je to možné! Umožní nám zabudnúť na minulosť . Ja Ta prestanem obviňovať a ty prestaneš obviňovať mňa. (Pozn. všetky obvinenia doteraz podávala výhradne matka). A začneme odznova. Život nemusí byť ťažký a nie je potreba bojovať navzájom proti sebe.

Ty vieš, že som si zabezpečila byt veľmi blízko k domu. Zostanem tu v mojom byte a ty môžeš byť v dome....

Taký klasický ťah vežou. Byť advokátkou aj ja by som taký nechala klientku napísať. Predpoklad hraničiaci s istotou.

„V živote takúto správu nenapísala,“ hovorí otec. „ Podľa mňa jej to niekto diktoval, možno advokátka, ťažko povedať. Aj som jej chcel odpísať, ale skôr, ako som to stihol, neskoro večer zvonila na zvonček pod bránou a vykrikovala, že mám okamžite dcéry zbaliť a do 15 minút nech sú vonku. Že ona sa so mnou nebude hrať. A potom začala vyvolávať na mobil staršej z dcér, ktorá sa už chystala do postele. Úplne zcestné...... No a o deň spravila výstup rovno v byte. A na to si doniesla aj policajtov. Skončilo to tak, že som s oboma dcérami musel ísť do detskej nemocnice, a detská psychiatrička ich chcela na pár dní hospitalizovať. Dievčatá sa ale báli, že matka príde do nemocnice a že ich odvezie, tak nás pani doktorka pustila domov aj s tabletkami na upokojenie, ktoré musia obe teraz užívať.“

Video z minulotýždňovej "akcie" matky v byte, kde dievčatká žijú. Kľačiaca na zemi je opatrovateľka.

https://www.facebook.com/monalisa2403/videos/pcb.10155485490091662/10155485399936662/?type=3&theater

(Sorry, ale snažila som sa deti "rozmazať" a toto bol najrýchlejší editor. Ale zvuk je dôležitý).

Lenže ani to nebol koniec. Matkin „Meisterstück“ prišiel vo štvrtok. Počas prestávky v škole, po 4. hodine sa asi päťdesiat detí prvého a druhého ročníka základnej školy prechádzalo a hralo pred školou. Medzi nimi aj menšia zo sestier. Zrazu sa k deťom prirútili dve autá s nemeckými poznávacími značkami (podľa neskoršieho zistenia bolo nemecké auto z požičovne). Z auta vyskočili dvaja nemecky hovoriaci muži, jeden schytil dievčatko za ruky, druhý za nohy a hodili ho na zadné sedadlo auta. Dvere pribuchli tak, že dievčatku, ktoré sa snažilo z auta ujsť, do dverí privreli prsty. To sa už spamätali aj učitelia, riaditeľka školy, a dokonca aj žiaci z dvoch najvyšších ročníkov gymnázia. Deti vlastným telom bránili autu v odchode, jeden z učiteľov zase šoférovi, ktorý bol pripravený a sedel v aute, visel na volante, ďalšie učiteľky, riaditeľka, teda dospelí sa snažili  malú vytiahnuť. To už v chumelici bola aj matka a jej priateľ. Tá udrela dcéru do hlavy tak, že ju hlava bolela ešte dva dni. Ťažko povedať, či naschvál, či nie, to vie asi len ona. Učitelia zachraňovali dievčatko, nemecky hovoriaci chlapi bili učiteľov, učiteľky, bili sa deti. Jednému z chlapcov sa dokonca podarilo vytrhnúť dvere z auta tak, že jedna z učiteliek vytiahla dievčatko von.

Nie, nejdem to celé opisovať. Prišli policajti, ale chovali sa, ako keby sa pobili dve znepriatelené rodiny v osade. Keď videli, že Nemci sú v autách kúsok od školy, nechali to tak. To je ťažko pochopiť, najmä keď sa muži z Nemecka vyhrážali učiteľkám, že to zopakujú. A že nech si nemyslia, že tu dievčatko nechajú. Čo vám poviem, Pomáhať a chrániť.

Trestné oznámenie napokon podala samotná škola a k nemu sa pripojil aj samotný otec dievčat. Dievčatá sú stále u otca, ale už s ochrankou. Platenou. Otec v strese, vedenie školy na prášky, deti v škole a rodičia tiež v strese a jediná pokojná je matka, lebo z vlažnej reakcie policajtov zistila, že to „pôjde“. Otcovi  ešte dnes posielajú rodičia spolužiakov podporné sms.

 No čistá katastrofa, lebo najhoršie na tom všetkom sú zase len DETI. Malí rukojemníci v spore dvoch dospelých.

Lenže nič z tohto sa nemuselo stať, keby boli dospelí ochotní ich počúvať. Sudkyne v Rakúsku, sudkyne na Slovensku – ani jedna z nich nepovažovala za potrebné si ich vypočuť. Bez ohľadu na Dohovor o právach dieťaťa, bez ohľadu na Haagsky dohovor, v ktorom sa okrem iného píše:

Citujem:

„Haagsky dohovor

Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25.10.1980

Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č.119/2001 Z.z.

KAPITOLA III

Návrat detí

Článok 13

Bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením preukáže, že

osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonáva alebo, že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo

existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.

Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.“

Neviem, aké je riešenie problému, ako sa k nemu postaviť ďalej. Sudkyne deti mohli a asi nemuseli vypočuť. Možno by bolo potrebné upraviť zákony tak, aby deti jednoducho MUSELI byť vypočuté. Aby sa musel brať do úvahy ich názor. Aby nemuseli už znášať takéto psychické zaťaženie, ktoré ich s najväčšou pravdepodobnosťou poznačí až do konca života.

Zároveň dúfam, že aktéri únosu a lá mafia budú náležite potrestaní. Lebo nech sa deje čokoľvek, nič takéto sa už nikdy nesmie opakovať! Či to policajti majú, alebo nemajú na háku.

 

Nová informácia: Rakúsky Krajinský súd VYHOVEL odvolaniu otca o rozhodnutí prvostupňového súdu o opatere dvoch dievčatiek a vrátil prípad na ďalšie dokazovanie. Rakušania pochopili. Ešte slovenské súdy.....

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Pondelok bola jedna veľká katastrofa. Problémy s STK pokračujú

Ministerstvo dopravy zmenilo pravidlá pre stanice technickej kontroly. Tie hovoria, že s novým systémom sa ešte nenaučili pracovať.

komentár petra tkačenka

Samozrejme, že Slováci si s Čechmi neboli rovní

Terajšiu republiku nám založili vyšinutí národniari.


Už ste čítali?