Keď hokejové Svište v drafte NHL dobehli Slovan aj Košice.

Autor: Monika Kozelová | 10.1.2017 o 16:05 | (upravené 10.1.2017 o 19:34) Karma článku: 11,43 | Prečítané:  13400x

V hokejových kruhoch sa vehementne polemizuje, či je to náhoda, alebo systémovosť vo výchove. Do ďalšieho draftu NHL totiž pravdepodobne zasiahne šesť chlapcov zo Slovenska. Drvivá väčšina z nich je odchovancov Svišťov. 

Klubu, ktorý založili nahnevaní rodičia. Tí rodičia, ktorým vtedajší manažér Slovana pre mládež povedal, že keď sa im nepáči systém práce na Slovane, aby išli. Tak išli. Aj s deťmi. A dobre spravili.

Na Slovane chýbajú ročníky 98 a 99. Slovan nie je klub, ktorý by sa nejak extra staral o svojich odchovancov. Skôr naopak. Lebo HC Slovan svojim juniorom v podstate neponúka žiadne pokračovanie. Keď si spomeniem na úspechy, ktoré kedysi Slovan v tejto kategórii dosahoval najmä vďaka geniálnemu trénerovi Edovi Gábrišovi, ktorý s dorastom Slovana dosiahol až päť krát na majstrovský československý titul, je to obrovská škoda. Mimochodom  – ak by si naozaj niekto zaslúžil svoje miesto v sieni slávy Slovana, tak by to mal byť práve spomínaný tréner Edo Gábriš. A nielen preto, že to bol náš rodinný priateľ. Ale bol to on, ktorý vychoval celú plejádu slávnych, bratmi Šťastnými počnúc a Darom Rusnákom, Jánom Jaškom a Dušanom Pašekom končiac. Možno pochopenie minulosti bude návod na to, ako pochopiť, o čom tu dnes píšem.

Vyrastala som na zimnom štadióne Ondreja Nepelu. A na Štrkoveckom jazere. Naši sa vždy smiali, že korčuľovať som vedela skôr, ako chodiť. Moje prvé korčule som mala na nohách už v prvom roku života a až do štvrtej triedy som korčuľovala na „kanadách“. Keď som dostala prvé „krasky“, ani som na nich nevedela stáť a takmer som sa na nich zabila. Otec mi musel zbrúsiť zúbky, lebo stále som korčuľovala ako chalan. A omnoho radšej, ako piruety, som po jazere naháňala puk s chalanmi a hokejkou. Bolo to logické vyústenie dospievania v športovej rodine, kde otec hrával hokej a mama hádzanú. A áno, už vtedy som aj ja po vzore mamy trénovala hádzanú v Klingerovej kolónii na Interi. Ale po pravde, radšej som mala ten hokej. Píšem to preto, že moji milovaní hejteri majú problém s rozmanitosťou mojich tém a dávajú to v komentoch patrične najavo, tak aby som nemusela zbytočne vysvetľovať, ako viem, že Boris Michajlov nebol ruský spisovateľ a Wayne Gretzky kanadský biológ. Navyše som pár rokov robila športovú redaktorku. Síce minulosť, ale stále vo mne.

Moja hokejová kariéra takmer skončila, keď sa môj vtedy 4-ročný brat vybral na jazero sám s MOJOU hokejkou, ktorú mi daroval sám veľký Rudo Tajcnár a otec mi ju poctivo spiloval, lebo mi bola priveľká. Brat sa totiž stratil a po ceste vymenil moju milovanú drevenú kamarátku za píšťalku. Tá sa mu ľahšie niesla.

Našou najväčšou zábavou bola jazda na rolbe. To keď otec hrával s Edom Gábrišom, Gejzom Bródym a ďalšími chlapmi od hokeja v šatni karty. Boli to krásne časy. Nohy som mala modré, hlavu zašitú po rane hokejkou od spolužiaka a brucho plné čierneho čaju so sirupom, čo sa predával na verejnom korčuľovaní na tréningovom klzisku. Pamätám si dodnes, ako nás na MDŽ doma strážil Milan Kužela s Vladom Dzurillom  najmä preto, že brat s Milanom rozbili v obývačke maminu krištáľovú misu a ja som dostala, lebo vraj som ho mala strážiť. Keď som sa spýtala či Kuželu, dostala som preventívne ešte jednu. Za drzosť. Nech je, ako je, boli to krásne časy.

Hokej hrali tí, čo na to mali talent. Ten sa za peniaze kúpiť nedal. Do prípravky sa hlásilo toľko chlapcov, že NEVYBRAŤ z nich dvadsať skutočných talentov bolo nemožné. Tak sa narodili aj bratia Šťastní. To boli časy, keď tímom išlo v prvom rade o víťazstvo, nie o peniaze za predaného hráča a za zvýšené odmeny.

Aj zväzu ľadového hokeja išlo vtedy o mládež, o decká, ktoré neskôr dokázali vyrásť na skvelých športovcov. Neboli žiadne internety, počítače, v televízii ste chytili nanajvýš dva Československé programy, tí čo mali šťastie, aj Maďarov a Rakúsko. Kto sa zle učil, nesmel na tréningy, až kým si známky neopravil. Výstroj sa dedila, desiate sa na zápasy nosili aj chudobnejším spoluhráčom. Lebo v prvom rade išlo o kolektív. Lebo hokej je kolektívny šport.

A na tomto základe vznikli SVIŠTE. Vznikli ako oná bývalá náhrada ulice. Lebo ešte stále sú tu decká, ktoré sa chcú hrať. A chcú hrať hokej. Ale na tréningoch, vedených metodikou SZĽH iba korčuľovali. Donekonečna. Puk videli z rýchlika, alebo z televíznej obrazovky. Nebavilo ich to. Vlastne sa často pýtali, že prečo tam chodia, keď to nie je hokej....bolo to  smutné a frustrujúce. Najmä o 5-tej ráno, kedy deti trénovali a asi aj naďalej trénujú.

A tak Adriana  Hosťovecká, zakladateľka malých Svišťov a tiež rodič malého hokejistu, oslovila v Bratislave najlepšieho detského trénera Borisa Hosťoveckého (zhodia mien čisto náhodná) a bývalého reprezentačného brankára Romana Megu. Táto dvojica znova položila základ slovenských hokejových nádejí. Zrodili sa SVIŠTE. Začínali v bratislavskom  nákupnom centre Avion, na maličkej ľadovej prenosnej ploche. Potom trénovali na starom zimáku, neskôr v Ružinove, cestovali na tréningy do Trnavy. Kdekoľvek, kde im boli ochotní pomôcť. Na mesačné fungovanie sa skladali rodičia detí. Ak to niektorí rodičia nevedeli zvládnuť, skladali sa ostatní. Rodičia Svišťov od začiatku chápali, že bez silného kolektívu žiaden hokejista nevyrastie. Moment, keď láska k športu „prevalila“ lásku k peniazom. Niečo, čo dnes nájdete v kategórii „vzácnosť“.

Rozprávala som sa s niekoľkými rodičmi. Aj s chalanmi. A prečítala som si dosť informácií, materiálov. Tento blog som nepísala jednoducho a ani krátko. Lebo som nechcela. Svište sú niečo, čo si nezaslúži len moju pozornosť, ale aj pozornosť verejnú.

Rodičia sa mesačne skladali po 1500 slovenských korún. V kategórii dorast to už bolo aj cez 300 eur mesačne. Sponzori chodili sami, videli, že to má zmysel. Boli to priaznivci hokeja, najčastejšie firmy, kde pracovali rodičia malých Svišťov. A Svište sa im odvďačili a odvďačujú dodnes. Ak v drafte NHL je zo šiestich chlapcov väčšina Svišťov, to je veľká vec!

Lenže všetko so všetkým súvisí. Rodičia Svišťov hľadali optimálne riešenia. Svište sa vyhli „tretinovému hokeju“, keď deti hrali len v jednej tretine, ale aj povinným striedaniam, ako to bolo zažité na Slovensku. Už štvrtáci hrali na celé ihrisko. V Česku. Do súťaže ich pustila Južná Morava. Ich domácim štadiónom boli Rosice u Brna. Na každý domáci zápas cestovali 150 km, ale nevadilo. Zo začiatku dostávali riadne výprasky. A Kometa Brno bola pre nich nočnou morou.

Rozdiel medzi českým a moravským mládežníckym hokejom a medzi tým slovenským bol  podľa rodičov detí priepastný. Svište chodili do riadnych škôl. Boli to výborní žiaci. V tíme sa dbalo aj na vzdelanie a známky. A na tréningy chodili mimo vyučovania. V tíme bolo pár ročníkov 97, takže aj chlapci z ročníkov 99 hrali vekovo vyššie súťaže, aby mohli hrať aj chalani narodení o dva roky skôr. V tejto vekovej kategórii sa na Slovensku stali takmer neporaziteľní.

Svište robili všetko inak, ako sa robilo podľa metodiky na Slovensku. Napríklad len to, že deti už od začiatku dostali PUK. Taká sranda! Decká chodili na gymnastické tréningy, na krasokorčuliarske tréningy, na plávanie. A povinná bola aj regenerácia.

Kým decká trénovali, Adriana Hosťovecká za pochodu a do detailov študovala knihy Luďka Bukača. Práve to bola cesta, ktorou sa títo novodobí priekopníci ľadového hokeja vydali. Bukačova cesta. Deti chodili do jeho kempov a keď nezaberali, rodičia sa im vyhrážali, že pôjdu hrať na Slovensko. Smutné konštatovanie.

Navyše Svište sami organizovali veľmi úspešné kempy. Vďaka Bohu za tie dary. Nie že by sa u nás občas nenašli dobré ročníky detí. Našli. A mnoho krát aj v malých a hokejovo netradičných mestách. Lenže všetko záviselo od individualít - od trénerov. A aj tieto deti sa potom chodili učiť viac – do svištieho kempu a k svištím trénerom.

Keď mali chalani (a medzi nimi aj 2 dievčatá)  14 rokov, rozpŕchli sa do klubov po celom Československu. Časť z nich odišla do klubov v zahraničí.  A nebolo to žiadne paberkovanie. Veď posúďte sami.

Chalani zo Svišťov dlhodobo patria k ťahúňom slovenských mládežníckych reprezentácií  a to sa tam mnohí dostávajú len sporadicky alebo vôbec nie. Prečo, to vie len Boh a vedenie SZĽH. Napríklad  Kubo Lacka je často len náhradník, a ani teraz nebol na MS 20, hoci v juniorke za český Třinec patrí ku kanonierom. Asi našim reprezentačným trénerom taký hráč nechýba.

Na MS 18 v minulom roku nastúpilo v reprezentácii päť chalanov zo Svišťov, traja z nich - Ružička, Krivošík, Fehérváry - ročník 1999 mohli hrať ešte o rok nižšie. Dvaja -  Hedera a Lacka – boli ročník 1998. Podobná situácia je aj v ročníkoch 2000 a 2001.

Na posledných MS 20 za slovenský tím hral Adam Ružička a Martin Fehérváry.  Feherváry bol aj medzi našimi tromi najlepšími hráčmi, hral 1. obranu a výkonnostne pomáhal aj kapitánovi Černákovi, ktorý bol na MS v kategórii 20ročných už štvrtý raz.

http://www.hokejportal.net/?q=clanok%2Fprofily-slovenskych-reprezentantov-na-ms-18-v-usa-2016%2F64127

Svišťom sa v zahraničí skutočne darí.  Napríklad Martin Fehérváry (1999) nastúpil za A team Malmö v najvyššej švédskej  lige v sezóne 2015/16 ako 15 ročný! Aby som to ešte viac konkretizovala, vypísala som, ako to v poslednej sezóne 2016/2017 s hráčmi, odchovancami Svišťov vyzeralo:

Jonáš Hosťovecký / obrana – cez try out sa dostal do juniorky Florida Jr. Blades, čaká ho hokejové štipendium na americkej univerzite

Jakub Lacka/útok – najvyššia česká juniorská liga Třinec, muži 1.liga

Viliam Šeliga /útok – USA, juniorská súťaž WSHL, team Oklahoma City Jr.Blazers

Matúš Juriga/ obranca – najvyššia švédska juniorská liga AIK Stockholm

Patrik Fuchs/obranca – fínska 2.liga, team KaKiPo U20

Matej Bartozel/ brankár – juniorka Hradec Králové (chytá aj za mužov v nižších súťažiach)

Adam Ružička /útok– OHL Kanada (Sarnia Sting), draftovaný v juniorskom drafte NHL a aj v drafte KHL (HC Slovan)

Filip Krivošík/útok – najvyššia fínska juniorská liga za team HPK  U20,  draftovaný v KHL drafte (HC Slovan)

Martin Fehérváry/útok – najvyššia švédska juniorská liga Malmö, štarty aj za mužov v najvyššej švédskej lige (SHL) – už 2.sezónu, v drafte KHL draftovaný HC SLovan

Artur Turanský/útok – prestížna a úspešná Selects Academy of South Kent School, USA

Adam Kormúth/útok -  Team Comcast 16U   AYHL 16U, USA

Max Čajkovič /útok – švédska najvyššia súťaž za team Malmö Redhawks (rovnako ako Fehérváry),hrá kategóriu U16 ale na konte má 6 zápasov už aj za U 18.

Draft NHL 2017 sa pomaly blíži. Tento rok sa zameriava najmä na hráčov narodených v roku 1999. A to je niečo pre Svište. Podľa všetkých predpokladov v 1. desiatke bude draftovaný Adam Ružička, do draftu zrejme zasiahne aj Filip Kivošík a Jakub Lacka a pravdepodobne aj Martin Fehérváry, jeho šance, najmä po MS 20 sú veľké.

Asi sa pýtate, prečo tento blog vôbec vznikol. Vysvetlenie je jednoduché. Konečne som sa po čase dostala k sledovaniu MS 20. A poviem vám, ak ma pri zápase s Kanadou hanba fackala, tak v súboji so Švédmi ma už kopala do zadku. Pozerala som sa na to strelecké zúfalstvo a premýšľala som nad Svišťami. Aké by to bolo, keby Svište ďalej fungovali. Hoci aj v Rosiciach u Brna. Aké by to bolo fajn, keby hokej opäť hrali deti, ktoré majú talent v sebe a nielen v peňaženkách svojich rodičov. A tak som zavolala Adriane, že ak sa do Svišťov znova pustia, pustím sa do toho s nimi. A možno sa niekto pridá. Možno niekto ako Orange, len s tým, že pochopí, že sponzorovanie takého paškvilu, ako je HK Orange 20 je blbosť ako v koši voda. Ale to je už iná opera. 

Svište vytierajú "štandardným" klubom juniorského kocúra. Malý, zaznávaný klubík, občianske združenie, ktorému sa väčšina horlivých funkcionárov SZĽH spočiatku smiala, potom na neho nadávala a teraz? Teraz nič.... naďalej sa tvári, ako keby Feherváry, či Ružička vykvitli na strome. 

Lenže nevykvitli. Je to najmä o tom, že vo Svišťoch zásadne fungovali srdciari. Nepotrebovali uplácať, ani robiť pračku peňazí. Skôr boli radi, že prežili každú sezónu. A za výsledok ich práce by sa im SZĽH mal skôr poďakovať. Ale to by niekomu musela padnúť z hlavy korunka. 

Na záver sviatkov som sa bola pozrieť na hokejový zápas európskeho a amerického hokejového univerzitného výberu na zimáku v Bratislave. Hral sa dobrý, priamočiary útočný hokej, ktorý ma bavil viac ako naše výkony na MS 20. Fakt som sa bavila hokejom. Takže keď už sme pri tom, musím spomenúť aj Ľuba Sekeráša, ktorý na Slovensko spolu s kamarátmi priniesol hokejovú Univerzitnú ligu a doteraz ju ťahal. Za svoje. Lebo tak to v tejto Džamahírii chodí. Peniaze sú na všetko, len na to, na čo by mali, nie. Tak snáď sa to už konečne zlepší, keď už sme tá transparentná krajina. 

A čo na záver? Skúsime to cez vesmír a pokúsime sa znova oživiť Svište, aby sme o pár rokov nemuseli opäť bojovať o postup niekde v nejakom Céčku s reprezentáciou Konga a Tichomorských ostrovov. Hodila som rukavicu a nemienim ju stratiť. Tak nám Boh pomáhaj.

AMEN.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Ako sa Slovák z Terchovej stal veľkým reformátorom u Márie Terézie

Adam František Kollár, vedec a knihovník bol jedným z popredných osvietenských reformátorov.

PLUS

V kráľovstve polievok sa držková nevarí

Do niekoľkých hrncov naložili Bratislavčania svojho tvorivého ducha.

KULTÚRA

Matka naháňa únoscov svojho syna. Môže byť taký film komický?

Film Únos je prázdinovou zábavou.


Už ste čítali?