Dievčatá boli znásilnené, skutok sa nestal.

Autor: Monika Kozelová | 12.9.2016 o 8:29 | Karma článku: 11,31 | Prečítané:  31167x

Morálka na Slovensku prerazila dno. Vo fekáliách sme už po pás. Kauza dievčat z ústavu pre drogovo závislých v Galante napla nervy a žalúdky celému Slovensku. S výnimkou zodpovedných.

Keby to bol film, tak ho asi nedopozerám. Povedala by som si – čo to je za nezmysel, a prepla by som na Animal Planet, alebo niečo podobné. Lenže ono to pravda je. A aj kauza odoberania detí sa popri tom zdá len ako slabý odvar. Všetkým je nám zle, prípad riešia ľudia od Skalice po Prešov. Len zodpovední tejto krajiny držia bobríka mlčania, ako keby sa nechumelilo. Veď prečo aj, keď sú v tom až po uši „ich“ ľudia.

Keď v roku 2009 upozorňoval Tom Nicholson na prehmaty s dotáciami pre neziskovú organizáciu Čistý deň, asi ani len netušil, kam celá kauza dospeje. Len pre oživenie pamäti, v tom čase dve obsahovo takmer totožné organizácie, zaoberajúce sa drogovo závislými, získali dotácie zo štátu a to v nemalom objeme. V dotačnom škandále boli zapletené tri osoby, špičky v hierarchii vládnuceho Smeru. Vtedajšia ministerka práce Viera Tomanová, odkiaľ peniaze išli, poslankyňa Jana Vaľová, bývalá veštica a súčasná primátorka mesta Humenné a zakladateľkajednej zo spomínaných „inštitúcií“ – Cesta životom. No a tou treťou figúrkou je Zuzana Miková, teraz už Tománková, bývalá riaditeľka generálneho sekretariátu Výboru ministrov pre drogové závislosti na Úrade vlády, zakladateľka "velehlasnej" organizácie Čistý deň a zároveň manželka riaditeľa Čistého dňa pána Tománka, inak abstinujúceho feťáka. Tieto tri osoby si z pozície funkcie na svoje organizácie poschvaľovali štátne dotácie. Jana Vaľová si vybavila  pre Cestu životom najskôr 2250 a následne 33 194 eur od Tomanovej ministerstva pre sociálne zariadenie vo východoslovenskej obci Repejov, ktoré v tom čase ešte ani nestálo a ani nezačalo fungovať. A pani Miková-Tománková? Na Čistý deň „vybúchala“ zo štátu ešte viac - 131-tisíc eur cez inú, novovytvorenú neziskovku DT inštitút, keďže okolo dotácie pre Čistý deň sa strhol trochu mediálny vietor. Teda taký malý „odrb“ pre daňového poplatníka. Navyše Čistý deň dokázal získať aj dotáciu 25-tisíc eur v projekte, ktorý bol podporený výborom ministrov pre drogové závislosti na Úrade vlády, kde vtedy Miková šéfovala.Takže jedna veľká domov, ak by sme použili futbalovú terminológiu.

Píšem to sem preto, aby bolo každému jasné, odkiaľ vietor fúka a aby sa potom nikto nečudoval, keď polícia aj po tom všetkom, čo sa v zariadení Čistý deň aktuálne deje, náhodou neskonštatovala, že skutok sa nestal.

Blog poslankyne Natálie Blahovej pohol žlčou celej verejnosti. Len ministri Richter, Kaliňák, ombudsmanka Tomanová (u nej je to logické), ale i ministerka Žitňanská mlčia a tvária sa, že sa nič nedeje. Alebo si len nechceli kaziť víkend, lebo veď o nič nejde, len o deti. O znásilnené deti. Alebo, a to je dosť pravdepodobné, len potrebovali čas na to, aby si premysleli, ako národu vysvetliť, prečo už po prvom trestnom oznámení nekonali, prečo dostatočne neprešetrili, ak vôbec prešetrili situáciu v zariadení a správa o tom, ako je v ústave všetko v poriadku nie je len domáca úloha sekretárky, ktorá tam v živote nebola.

Museli si premyslieť, ako je možné, že zastavili trestné stíhanie terapeuta, na ktoré podala trestné oznámenie matka znásilnenej Natálie, s odôvodnením, že spáchanie skutku bolo potvrdené, len nebola preukázaná subjektívna stránka konania páchateľa, lebo úplne stačilo, aby sa terapeut vyhovoril, že nevedel, že dieťa nemá ešte 15 rokov. Čo to je pre pána Boha?

Veď po prvé - trvalá nástenka pri vstupe v ústave oboznamovala všetkých pracovníkov o menách a dátumoch narodenia detí, takže preukázateľne vedel PRESNE koľko mala rokov. A po druhé – aj keby mala dievčina rovno 18 rokov, akože mala len 14, tak súloženie s klientom sa za bránami akéhokoľvek ústavu diať nemôže! Alebo teraz budeme púšťať každého pedofila, ktorý pretiahne nezletilú s tým, že nevedel, že ešte nemá 15 rokov ??? Znamená to, že aj pedofilný učiteľ na základke teraz môže beztrestne súložiť s ôsmačkou? Kam sme sa to dostali, páni ministri !?

Ako je možné, že sa za bránami ústavu pre drogovo závislých, kde si majú decká odvykať od závislostí, chlastá ako v krčme šiestej cenovej? Ako je možné, že sa tam fajčí a pije káva?

Keď som onoho času, už je to fakt dávnejšie, robila dokument v podobnom zariadení v Bratislavskej Petržalke, sprievodcu mi robili dvaja bývalí klienti tohto zariadenia, známi muzikanti Martin Valihora a Oskar Rózsa. Obaja mi popisovali spôsoby liečby a systém fungovania v zariadení, ale i ďalšie dva roky po odchode zo zariadenia. V zariadení mali zakázané konzumovať čokoľvek, čo vytváralo závislosť. Nesmeli piť, fajčiť, dokonca nesmeli piť ani kávu. V čase liečby dokonca nesmeli mať priateľky a priateľky z vnútra liečebne už vôbec nie! Ešte dva roky po liečení sa museli každý týždeň zúčastňovať sedení a kontrol. Klienti sa zdržiavali výhradne v priestoroch liečebne, ale návštevy rodičov zakázané neboli. Ak pán primár uznal za vhodné, teda v čase, keď sa dieťa po fyzickej a psychickej stránke javilo ako stabilizované, deti dostávali priepustky na návštevy domov. Zástupcom maloletého nebola žiadna bezduchá kolízna opatrovníčka, ktoré dieťa videla naposledy, keď ho priviedla do zariadenia, ale výlučne rodičia. Dodržiavanie pravidiel bolo také prísne, že pri prvom porušení klient nemilosrdne letel.

Proti tomuto zariadeniu mi zariadenie v Galante pripadá ako pedofilný bordel, do ktorého pracovníčky sociálky zvážajú stálym odberateľom čerstvé mäso, navyše s tým, že peniaze za sex nedostávajú nedobrovoľné prostitútky, ale stáli klienti prezlečení za terapeutov v podobe platu. Veď to je pre takého 21 ročného „tiežterapeuta“, ktorý znásilnil 14 ročnú Natalku, ktorý je len o tri roky starší, ako najmladší klient zariadenia, terapeuta, ktorý ešte pár mesiacov dozadu bol vlastne tiež klientom - feťákom, veď to je pre neho raj na zemi.  Veď môže byť niečo lepšie, ako chlastať v práci, znásilňovať dievčatá, mlátiť beztrestne chalanov a ešte za to dostávať aj plat? Navyše keď má istotu, že keby prišlo na lámanie chleba, tak SKUTOK SA NESTAL.

Už sa teším na tie výhovorky, PREČO rodičia nemôžu navštíviť svoje deti, prečo sa so zranenými deťmi nechodí k lekárovi, až keď už je naozaj zle, prečo sa zatvárajú do samotky, keď pre zápchy na cestách prídu o chvíľu neskôr z dovolenky s rodičmi. Už sa teším na tie výpovede detí napísané pod nátlakom, v ktorých buď budú ospevovať zariadenie, alebo obviňovať z týrania tých rodičov, ktorí si dovolili verejne vystúpiť proti praktikám v zariadení. Už sa teším na tie kecy o tom, že dievčatá s terapeutami súložili dobrovoľne. No iste, po chlaste s nakvapkaným tramalom to nie je také zložité, že pán bývalý zástupca riaditeľa! Aj s tromi naraz to ide! Čo že potom jednu z nich odvezú do nemocnice s natrhnutým konečníkom.

Teším sa veľmi na preukazovanie spôsobilosti personálu. Ale aj na kontrolu financovania. Aj na výhovorky, prečo je v zariadení viac klientov, ako je kapacita! Ale to chápem asi, lebo 980 Eur mesačne na klienta je veľká výzva. Najmä ak klienti v zariadení robia všetko sami, varia, upratujú, opravujú...

Aj my tu máme svoje Nataše Kampuschové. Dlho boli skryté, ale už o nich aspoň vieme. Aj ony majú svoj Štokholmský syndróm*, ale na ten sa dlho vyhovárať nemožno. Lebo príde ten čas, keď všetky dospejú, zrovnajú si myšlienky v hlave a potom len bude zle.

Fyzické a psychické týranie, manipulácia s mysľou, nátlaky. Jedna z matiek to popísala na príklade vlastnej dcéry: „Do ústavu som síce odviedla feťáčku, ale inak zdravé, bystré dievča. Teraz mám doma debila. To s ňou spravili v Čistom dni.“ Výpoveď za výpoveďou, jedna horšia, ako druhá. Matky aj bývalí klienti sa rozhodli prehovoriť. Mnohí boli ticho, najmä preto, že sa hanbili. Matky sa hanbili za deti – feťákov, decká sa hanbili za to, že boli ponižované. A že to museli znášať. Veď ruku na srdce – kto by sa nehanbil, keby to musel priznať a ešte aj verejne, že nezvládol výchovu? Alebo že je feťák? Kto by šiel dobrovoľne naproti istote, že sa stane terčom ohovárania rodiny, priateľov, susedov? Ako vysvetliť doteraz pertraktované výhovorky, že dcéra sa u strýka v Kanade učí angličtinu a syn chodí do školy vo Francúzsku? Ono to vôbec nie je jednoduché, priznať sa.

Začína nový týždeň a my sme ho privítali s prerazeným morálnym dnom a po pás vo fekáliách. Je teraz na nás, ako sa s tým popasujú pseudomorálne autority tohto štátu. Ale ja byť na mieste ministra Richtera a ministra Kaliňáka, tak od hanby zutekám už teraz, ešte kým začne pracovný čas. Lenže to sa nestane. A tak tie výhovorky budeme musieť odrážať ako zle zahraté podanie. Ale medzi tým, by sme mohli ten koncentrák v Galante zrovnať so zemou. A to doslova. A ak nie, ak sa nič nestane, tak si pripravte okuliare a šnorchel, lebo do tých fekálií padneme až po ofinu.

 

* DEFINÍCIA  Štokholmského syndrómu podľa Wikipédie:

Štokholmský syndróm je fenomén, ktorý opisuje situáciu, v ktorej rukojemníci začínajú vyjadrovať súcit a sympatiu voči páchateľom. V niektorých situáciách dochádza až k bodu, kde rukojemník ochraňuje páchateľa. Tieto pocity sú odborníkmi považované ako iracionálne, na človeka počas takejto situácie silne vplýva miera nebezpečenstva a strachu.

Človek si vysvetľuje nedostatok zneužitia zo strany páchateľa ako prejav láskavosti a naviaže citový kontakt s dotyčným páchateľom. Štatistiky vyšetrovateľov svorne tvrdia, že približne 27 % ľudí v takejto situácii vykazuje známky Štokholmského syndrómu.

Štokholmský syndróm môže byť označený ako traumatické spojenie, ktoré opisuje silnú emocionálnu väzbu medzi dvoma osobami, kde jedna z nich je prerušovane napádaná druhou. Toto tvrdenie naznačuje, že samotné spojenie je ľudská odpoveď na traumu spojenú s postavením obete. Schvaľovanie činov páchateľa je jedna z možností ako ľudské ego chráni samé seba. V prípade, že obeť uverí v rovnaké hodnoty ako agresor, myseľ ho odmieta brať ako hrozbu.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Tataráky by mali zmiznúť z reštaurácií. Ľudia sa ich však nechcú vzdať

Reštaurácie sa o tatarákoch boja hovoriť, mnohé ich majú v jedálnych lístkoch.

TECH

Miliardár Musk ukázal, ako chce kolonizovať Mars

Podnikateľ chce začať expedície na Mars o dva roky.

KOMENTÁRE

Keď hipster primátor najviac rozumie bicyklovaniu

Prevádzkar hovorí, že chce ľuďom v klube prinášať všetky žánre.


Už ste čítali?