Sulík nie je dokonalý, ale aspoň má gule.

Autor: Monika Kozelová | 8.8.2016 o 13:50 | (upravené 8.8.2016 o 14:28) Karma článku: 14,16 | Prečítané:  5258x

Keď som si prečítala rozhovor s Milanom Markovičom v denníku SME, premýšľala som nad tým, prečo s rozhovorom nevyšli oveľa skôr, napríklad po voľbách. Lenže až teraz sa to hodilo.

Mítingy pred Bonaparte dnes dostanú iný šat. Na pódium nevyjde žiaden politik. Prenechali ho Milanovi Markovičovi a jeho hosťom. Pravdepodobne by mali aj dnes čo povedať, ale zahrať dnes live Večer Milana Markoviča bol nápad samotného umelca. Pozval si Pánov bratov, pozval si hostí a tak Bonaparte bude dnes svedkom veľkého návratu politickej satiry na naše pódiá. Na obrazovkách televízií ho neuvidíte, na to má priostrý jazyk. A to, čo fungovalo aj za Mečiara, lebo Večery Milana Markoviča sa začali vysielať už v roku 1992, a to napriek tomu, že Milan Markovič patril k najväčším kritikom Vladimíra Mečiara, to dnes na obrazovke verejnoprávnej televízie nečakajte.

Najväčšia degradácia umeleckého remesla prišla s vládou Mikuláša Dzurindu. Napriek tomu, že to boli práve oni, ktorí mu ku kreslu premiéra pomohli. Dzurinda vidiac, akú dokážu umelci vyvinúť silu, sa ich normálne zľakol. A tak začal tichý a pomalý pád slovenskej kultúry, ktorý trvá dodnes. Aj show Milana Markoviča sa stala verejným strašiakom a tak ju vtedajšia STV, patriaca pod ministerstvo kultúry vedené Rudolfom Chmelom, zrušila. Politická satira sa stala nepohodlnou.

No iste, nie je jednoduché počúvať kritiky na svoju adresu. Nie je jednoduché čeliť humoru zmiesenému s každým zlým krokom, každým zlým rozhodnutím, ktoré politik urobí. A ešte nedaj Boh, aby ho niekto pristihol pri klamstve. To je ako strčiť ruku do osieho hniezda. Viem to z vlastnej skúsenosti. Keď som upozornila na bezprecedentné odoberanie detí a ministra Richtera usvedčila z klamstva v priamom prenose, odmenou mi bolo podanie trestného oznámenia na generálnu prokuratúru tak ako to sľuboval štátny tajomník Braňo Ondruš už pred podaním v živej televíznej diskusii. Úlohou podania bola jednak snaha vyviniť sa z prúserov, ktoré na ministerstve Jána Richtera rastú ako huby po daždi a jednak zastrašovanie. Lenže ja sa nebojím. A za tú zmenu zákonov a nariadení, ktoré realizuje a pripravuje ministerstvo spravodlivosti pod vedením ministerky Žitňanskej, za to mi to stojí. Nemám strach, lebo táto kauza nie je len o Marcovi, ale o všetkých odoberaných deťoch.

Cením si, že ministerstvo spravodlivosti sa k problému postavilo čelom a najmä so snahou absurdné medzery v zákone napraviť bez toho, aby sa schovávalo za nejaké trápne trestné oznámenie, či iné spôsoby zastierania pravdivých skutočností. To sa ale o ministerstve práce a sociálnych vecí povedať nedá. Zatĺkať a zatĺkať je heslo tohto rezortu. O poďakovaní za poukázanie na problém môžem len rozprávkovo snívať. A v podstate mi o to vôbec nejde.

Milan Markovič naložil Sulíkovi za výdatnej pomoci pána redaktora, smerujúceho otázky len jedným s(S)merom v rozhovore pre denník Sme. Predpokladám, že pán redaktor dovtedy ani netušil, že Milan Markovič ešte žije. Aspoň to tak zvonku vyzerá. Napriek tomu sa k článku Richard Sulík vyslovil nasledovne: "Milana Markoviča vnímam viac ako 20 rokov. Pamätám si na obdobie, kedy sa ako jeden z mála otvorene postavil Mečiarovi, za čo si vyslúžil moju veľkú úctu. Názor pána Markoviča na súčasnú politiku síce nezdieľam, no rešpektujem ho." – koniec citácie.

Podsúvanie otázok typu „Opozícia by asi rada využila známu tvár, na ktorú môže lákať ľudí.“ vychádza fakt srandovne, najmä ak s realizáciou Večera Milana Markoviča pred Bonaparte prišiel sám humorista. A myslieť si, že blízky priateľ Stana Radiča sa na zlyhanie vlády Ivety Radičovej bude pozerať inak, ako tí, ktorí v onom inkriminovanom čase zásadovej SaS vsunuli do ruky najdiskutovanejšieho Čierneho Petra v krátkych dejinách Slovenska by bolo fakt naivné.

Ani ja nie som požierač všetkého, čo Richard Sulík povie. Na viaceré veci máme rozdielne názory. Ale vážim si, že nepodlieha tlaku finančných skupín a verte že boli aj také, ktoré by vyvalili oceľové brány Gabčíkova. Akceptujem, že sa po voľbách rozhodol pre Brusel, lebo to avizoval už na začiatku volebnej kampane, že ak nebude zostavovať vládu, vráti sa do Európskeho parlamentu. A kto ho krúžkoval, krúžkoval ho už s touto informáciou a poznaním a asi to veľa ľuďom nevadilo, lebo počet hlasov, ktoré mal, bol obrovský. A áno, aj ja súhlasím s tým, že Európsku úniu treba reformovať. Koniec koncov o tom hovorí aj Milan Markovič.

Rozdiel medzi Sulíkom a ministrami súčasnej vlády je obrovský. Zatiaľ čo na nás, ktorí na niečo poukážeme, podávajú rezortní pracovníci trestné oznámenia (posledným postihnutým je dozorujúci prokurátor z kauzy Bašternák Vasiľ Špirko), Richard Sulík a Igor Matovič  platia na polovicu pódium a zvukovú aparatúru pred Bonaparte. A dnes to nebude inak. Milan Markovič bude stáť na pódiu a hovoriť na mikrofón, ktorý spolovice zaplatil práve predseda SaS, ktorý svoju finančnú pomoc nestiahol ani po uverejnení piatkového rozhovoru v Sme. Nechá Milana Markoviča hovoriť si, čo chce. A možno aj nadávať na neho samotného. Spravil gesto, o ktorom som si myslela, že už neexistuje a že ho nikto robiť už ani nevie. Ale stalo sa, a ja ďakujem za možnosť vrátiť politickú satiru do verejného života. Sulík spravil vec, ktorú by od neho nikto nečakal. Lenže na rozdiel od väčšiny politikov Richard Sulík má gule. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?